Je ťažké posúdiť zmysluplnosť kritérií zverejnených Slovenskou akreditačnou agentúrou pre vysoké školstvo (SAAVŠ). Sú totiž vytrhnuté z kontextu. Nehovoria, ako agentúra vníma sama seba v systéme vysokého školstva, ani o procesoch, ktorými sa budú akreditácie realizovať, ani o tom, čím sa budú tieto procesy líšiť od doterajších. A samotné kritériá sa (až na pár číselných koeficientov) líšia od súčasných iba nepatrne. Ani na webe sa záujemca nedozvie viac – takmer všetky podstránky oficiálneho webu SAAVŠ sú prázdne.
Súhlasím s tvrdením SAAVŠ: „Štandardmi sa rozumie súbor požiadaviek, ktorých splnením sú podmienené udelenia príslušných akreditácií. Majú skôr charakter spoločenskej objednávky, požiadavky, než technickej podmienky.“ Žiaľ, práve širšie spoločenské hľadisko si návrh takmer nevšíma, sústreďuje sa iba na kvantifikovanie technických podmienok. Ako sa zdá, SAAVŠ nechápe vysokú školu ako súbor spolupôsobiacich a vzájomne sa ovplyvňujúcich pracovísk (fakúlt, katedier, ústavov), ale iba ako sumár nezávisle existujúcich výskumných subjektov poskytujúcich vzdelanie. Inak sa totiž nedá vysvetliť, že sa v žiadnom zo štandardov nevenuje vzájomnému prepojeniu pracovísk a ich spoločnej zodpovednosti na fungovanie inštitúcie ako celku.
SAAVŠ nechápe sama seba ako subjekt, ktorý kontroluje, či sa potreby spoločnosti zohľadňujú. Nikde nehovorí o tom, že porušenie kritérií môže mať aj iný dôsledok ako jedno konkrétne neakreditovanie, či odobratie akreditácie programu a práva udeľovať najvyššie vedecko-pedagogické tituly. Zavádza síce pojem "podvod", ale berie ho izolovane. Zrejme v predstave, že podvod na jednom pracovisku nevplyvňuje atmosféru na danej škole - nehovoriac o negatívnych celospoločenských dôsledkoch.
Zdá sa, že v budúcnosti – tak ako dnes – trest za akademický podvod (ak vôbec nejaký) postihne konkrétne právo vykonávať konkrétnu činnosť. Ostatné pracoviská sa budú môcť tváriť „ja nič, ja muzikant“. Pravdu povediac, nemajú dôvod myslieť si niečo iné. Keby vysokej škole hrozilo za výskyt podvodov v danom časovom období (povedzme, v dvoch po sebe idúcich akreditačných obdobiach) zrušenie, záujem o potrestanie vinníkov a nápravu by sa stal celoškolskou záležitosťou. Previnenie by sa neobchádzalo pokrčením pliec tak ako dnes. (Na vlastné uši som počul výhovorku: „Čo s tým má naša fakulta?“)
Ak niečo našim vysokým školám chýba, tak je to zodpovednosť za povesť inštitúcie ako celku. Pritom pri pohľade zvonka (vrátane zahraničia) nikoho nezaujíma konkrétne pracovisko, ale VŠ ako celok. Pocit zodpovednosti za celok by mohol prebudiť „mlčiacu väčšinu“ – aspoň na tých školách, kde ešte väčšinou je. Tých, ktorí nechcú, aby ich rozvrat morálky stiahol so sebou.
Hrozbu zániku jedného z hlavných poslaní univerzít – vychovávať odborne a morálne vyspelých jedincov – potvrdzuje aj výskum nadácie To dá rozum. Jeho výsledky ukazujú, že 82 % našich študentov sa najmenej raz stretlo s plagiátorstvom. To už je hodne ďaleko za polovicou.
Hoci univerzity tvrdia, že dôvodom odchodu maturantov do zahraničia je ich slabší marketing, prieskum ukazuje, že odchádzajúci študenti čerpajú informácie predovšetkým od starších spolužiakov a známych. Škoda vyhadzovať peniaze na marketing – treba ich vložiť do profesionalizácie vnútornej kontroly a skvalitňovania pedagogických procesov.
V tomto smere má návrh štandardov výrazné medzery, ktoré sa však dajú napraviť. Stačí rozšíriť pohľad SAAVŠ na školy ako na dynamické celky. Inak bude – tak ako doteraz – akreditácia VŠ zhlukom partikulárnych akreditácií, nie akreditáciou inštitúcie, ktorá má pripravovať špičkových odborníkov. Ak nehodnotíme aj univerzitné súčasti ako celky, úloha rektorátov a dekanátov pri rozvoji podriadených pracovísk a pri prispôsobovaní vlastnej inštitúcie celospoločenskej objednávke zostane naďalej tajomstvom. (Existencia dvadsiatich ôsmych fakúlt pripravujúcich učiteľov nech je nám varovaním, kam sa dá pri ignorovaní celospoločenských potrieb zájsť.)
Reflektovať globálny pohľad v kritériách nebude jednoduché, ale - ak sa podarí posudzovať aj celky - posilní to vnútornú integráciu vysokých škôl. Zatiaľ sa každý hrá na vlastnom piesočku a osud ostatných mu je ukradnutý.
Autor: Josef Hvorecký
Text vyšel na webu blog.etrend.sk.
