Vytisknout tuto stránku

Financie samy o sebe našu vedu nezachránia. Bez zmeny atmosféry a kompetencií to nepôjde

5. 8. 2019
Financie samy o sebe našu vedu nezachránia. Bez zmeny atmosféry a kompetencií to nepôjde

Jak lidé vnímají vědu, za co jí považují a jaký význam jí připisují, určuje kultura v nejširším slova smyslu, píší ve společném blogu Jozef Hvorecký a Emil Višňovský. Proč na Slovensku věda stále nenachází pochopení společnosti a není prioritou politiků? Na vině není zdaleka jen nedostatek financí.

Veda je globálny fenomén, ktorého význam pre ľudstvo je nespochybniteľný. Jej hlavným cieľom je prehlbovať poznanie. Vďaka jej úspechom sme na tom spoločenskom a technologickom stupni rozvoja, na ktorom sme. Rovnako nepochybné je to, že jej vplyv na všetky oblasti života bude ďalej rásť. Nechápať to znamená upierať si nos medzi očami.

Zároveň je nevyhnutné vidieť, že veda je špecifický druh ľudskej činnosti – dokonca praxe – a vždy je spoločensky organizovaná. Robia ju konkrétni ľudia v konkrétnych sociálnych podmienkach. V modernej spoločnosti existujú inštitúcie — akadémie, univerzity, výskumné ústavy — zriadené s cieľom pestovať učenosť, teda skúmať, bádať, premýšľať a vzdelávať. Vedecká prax sa teda nevykonáva vo vzduchoprázdne, ale predovšetkým v podmienkach, ktoré tieto inštitúcie ponúkajú. Ich stav zasa záleží od toho, ako daný štát túto oblasť podporuje.

Svetová veda nie je žiadny univerzálny pojem, ale konkrétne vedecké spoločenstvá z konkrétnych krajín a štátov, predovšetkým tých, ktoré vytvorili podmienky pre rozvoj tej či onej vednej oblasti. Ak sú na špičke svetovej vedy USA, Veľká Británia, Nemecko či Francúzsko, prípadne iné krajiny (napr. Čína alebo aj Rusko), je to výsledok ich historickej tradície, aktuálnej politiky, ale aj kultúry. Pretože veda je kultúrny – nie prírodný – fenomén. Je to záležitosť kultúry (kultúrnosti, ak chcete) jednotlivých krajín a až v jej dôsledku záležitosť ľudstva ako celku. Práve kultúra v najširšom zmysle slova určuje, ako ľudia vedu chápu, za čo ju považujú a aký význam jej pripisujú.

Treba sa opakovane pýtať, prečo je veda na Slovensku stále “popoluškou” či akousi “cudzinkou”? Prečo nenachádza pochopenie spoločnosti, prečo nie je jednou z priorít politiky a prečo nemá dostatočnú finančnú podporu z verejných či súkromných zdrojov? Prečo naši vedci (česť výnimkám) nie sú “svetoví”? Prečo sú „večne nespokojní“ a s čím? K abecede vedeckej metodológie patrí princíp kauzality: iba ak poznáme príčiny javov, môžeme predvídať ich následky. A takisto tieto príčiny riešiť, pokiaľ je to v našej moci. Ak teda poznáme príčiny neuspokojivého stavu našej vedy, máme kľúč k tomu, aby sme tieto príčiny odstránili a situáciu postupne menili.

Anketa v denníku SME naznačuje zložitosť situácie na Slovensku. Zlé postavenie vedy nie je iba nedostatkom financií, hoci aj v tomto ukazovateli sme na konci rebríčkov. Je to napríklad aj v zúženom chápaní samotného pojmu. Ako prvý udrie do očí výber účastníkov ankety. Vystupujú v nej len prírodovedci a technici, hoci napríklad Nobelove ceny sú udeľované aj v medicíne, v ekonómii, za literatúru a za boj za mier. Žiaden z respondentov sa pritom nezmienil o vede v podobnom širšom kontexte. (Chyba je možno aj v zložení portfólia, ktoré denník oslovuje.)

Väčšina respondentov pôsobí v odboroch, ktoré sú finančne náročné. Prof. Fečkan priznáva, že za jeho úspechmi v matematike je aj finančná nenáročnosť odboru. Úspech je teda jednak vecou osobného výberu a jednak sústredenia dotácií na oblasti, kde sa dá dosiahnuť kvalitný výsledok pri nízkych nákladoch. V tejto súvislosti je podceňovanie spoločenských vied časťou akademickej obce až trestuhodné. („Málo publikujú v karentovaných časopisoch“.) Tvrdenie, že odbory, ktoré míňajú viac peňazí, majú aj vyšší vedecký prínos, ignoruje skutočnosť, že jadro výsledkov výskumu spoločenských vied je niekde inde. Propagovanie opačného názoru vytvára napätie, ktoré neprospieva spoločenskej atmosfére a brzdí medziodborovú spoluprácu.

Ak chceme dosiahnuť zmenu, potrebujeme predovšetkým pochopiť, že veda ako celok – nielen prírodné a technické vedy – je druhom spoločenskej praxe. Musíme prekonať dualizmus “veda verzus prax”. Veda je prax a jej nástroje a výsledky sa každodenne integrujú do života. Príkladom takéhoto prístupu sú analýzy typu „hodnota za peniaze“. Ukazujú, že postupy, ktoré objavili a rozvinuli vedci, sú v súlade s tým, čo denne potrebujú politici, ekonómovia, podnikatelia, učitelia, umelci atď. Aby sa však mohli aj ďalšie prvky takto „infiltrovať“, musí existovať duch spolupráce, ktorej jadrom je spoločný záujem o rozvoj života a spoločnosti. Potom nevadí, že každý ho napĺňa iným, sebe vlastným spôsobom.

Potrebujeme pochopiť, že kľúčom k vedeckým úspechom nie je geniálny jednotlivec ani vedecká elita, ale vedecká komunita, jej spôsob života, výskumné praktiky a metódy jej manažovania. Špičkové vedecké výkony dosiahneme len vtedy, keď nebudeme iba naháňať „Nature Index“, ale budovať dostatočnú základňu, podporovať jej zázemie. Špička nevyrastie z večera na ráno. Nečudujme sa, že v Česku a Poľsku majú po 32 grantov ERC a v Maďarsku dokonca 67, kým my iba 2. To nemôže byť iba financovaním. Ich dvojnásobne vyššie financovanie nemôže – samo osebe – viesť k rozdielu v rádoch.

Pritom, ako upozorňuje Martin Odler, Slováci nevyužívajú ani tie „lacné“ príležitosti, ktoré sa naskytnú. Nejsť na svetové konferencie v okolitých krajinách (hoci len ako poslucháč) znamená prepásť príležitosť „votrieť sa" medzi špičku. Aj veda je do istej miery o známostiach. Keď nikdy nikoho nestretnete a neporozprávate sa neformálne o svojich úspechoch a nezdaroch, nikto nebude o vás a vašu prácu stáť. Práve v takýchto rozhovoroch sa rodia základy budúcej spolupráce a pozvania do projektov.

Návratnosť investícií do vedy je dlhodobá a neistá. Preto aj financovanie vedy byť predovšetkým vnímané ako nadčasový proces. Musí si stanoviť priority a diferencovať podľa výsledkov a výkonov, čo však neznamená financovať iba na základe zásluh a a už dosiahnutých výkonov. Treba mať aj rozvojové projekty pre tých, čo ukazujú potenciál. Viaczdrojové financovanie je predpokladom budúcich úspechov. Musíme mať predstavu o tom, aký potenciál veda na Slovensku má a aké sú priority jej rozvoja z hľadiska potrieb nielen samotnej vedy, ale aj z hľadiska potrieb spoločnosti a v rámci nej nielen ekonomiky a techniky, ale aj zdravia, spôsobu a úrovne života a kultúry.

V dokumentoch Učenej spoločnosti Slovenska Vízia pre znalostnú spoločnosť a lepšie Slovensko (Slovensko 2050) a dokumente SAV Stratégia SAV 2030, sa vhodná analýza nachádza. Oba subjekty ich prezentovali začiatkom júla na tlačovej konferencii. Sú prejavom i dôkazom toho, že inštitucionálna reprezentácia a manažment našej vedy sú si vedomí, aká je súčasná situácia, priliehavo ju pomenúvajú a hľadajú cesty k jej prekonaniu. V tomto úsilí sa obracajú navonok (k spoločenskému prostrediu mimo vedy) aj dovnútra (k vlastnej vedeckej komunite), pretože príčiny neuspokojivého stavu a problémov tkvejú na obidvoch stranách. To, že chyba je aj vo vnútri inštitúcií a tímov zdôraznili viacerí respondenti v SME. Ide o predovšetkým o uvoľnenie manažérskych nástrojov – právo vybudovať a financovať vlastný tím, odbúranie byrokracie pri personalistike a pri nákupe prístrojov a zariadení, zjednodušenie prijímania cudzincov atď.

Vedu robia ľudia pre ľudí. Ľudia sami si ju aj organizujú konkrétnymi spôsobmi a pre konkrétne ciele. Od toho, ako vedu na Slovensku chápeme, za čo ju považujeme a čo od nej požadujeme, závisí aj to, ako ju robíme a aká bude jej budúcnosť. Spolu s ňou aj budúcnosť našej spoločnosti, krajiny a štátu. Už vieme, čo robíme zle. Začnime s nápravou.

 

Autor: Jozef Hvorecký

Text vyšel v autorově blogu na webu blog.etrend.sk.