Pandemie koronaviru zavřela brány škol – od mateřských až po vysoké. Opravdu bylo nutné ukončit výuku všude? Na slovenských vysokých školách to bylo podle Jozefa Hvoreckého hlavně kvůli nevyužitým eurofondům a neochotě učit moderně.
Pre toho, kto verí, že vzdelávanie je totožné s čiarkou v prezenčnej listine alebo v triednej knihe, je odpoveď jasná. Žiak môže pri stretnutí nakaziť učiteľa (alebo naopak). Aby sa nestretli, budovu zavrieme a učiť prestaneme. Súhlasiť s ním nebude ten, kto je presvedčený, že vzdelávanie je viac než ich stretnutie v učebni. Je ním získavanie relevantných poznatkov a zručností.
Školský systém musí cieľavedome využívať všetky dostupné možnosti. Existujú situácie, keď pre učiaceho sa je fyzický kontakt nutnosťou – avšak častejšie s predmetom výučby než s vyučujúcim. Medici a veterinári musia ohmatať orgán pacienta, či a ako sa na ňom prejavujú anomálie. Chemici musia realizovať pokus v laboratóriách kvôli unikátnemu prístrojovému vybaveniu a bezpečnosti prostredia. Strojári konštruujú zariadenia z dielcov nedostupných v domácnostiach. Ale aj v týchto učebných odboroch tvoria podobné situácie menšinu.
V uplynulých dňoch sa objavilo veľa vhodných foriem vďaka internetu, ktorý dovoľuje rozsiahlu, adresnú a intenzívnu komunikáciu bez fyzického kontaktu. Zároveň sme sa mohli presvedčiť, že pokiaľ fyzický kontakt nie je nevyhnutnou súčasťou výučby, takmer vždy je možné nájsť spôsob, ako poznatky odovzdať. Metódy sa však dnes hľadajú ad hoc a ich realizácia závisí od ochoty a nadšenia participantov. Takto môžu fungovať malé izolované spoločenstvá, nie však celoštátny školský systém.
Hoci sme zistili, že na naplnenie vzdelávacích cieľov stačí kontakt sprostredkovaný technikou, študenti vysokých škôl si užívajú neplánované prázdniny. Na webových stránkach univerzít a fakúlt len zriedkavo nájdete pokyny, ako pokračovať vo výučbe. Mnohí učitelia nie sú ochotní realizovať e-learning ako rovnocennú alternatívu prednášok najmä preto, že to vlastne nikdy nerobili. To sa človeku ani nechce veriť pri porovnaní s miliónmi eur, ktoré sa na e-learning minuli. Ukazuje sa, že eurofondmi na e-learning sa plytvalo podobne ako na diaľnice, sociálne podniky, rozvoj cestovného ruchu atď. Došlo k drobným zmenám, prevádzkové podmienky škôl sú lepšie a sem-tam sa aj zvýšili platy. E-learningové projekty však neviedli k vzniku novej paradigmy vzdelávania. Tej, ktorá by sa nám dnes (veľmi, naozaj veľmi!) hodila.
Už takmer dvadsať rokov učím online formou na dvoch vysokých školách, takže viem, o čom hovorím:
- Na Vysokej škole manažmentu / City University of Seattle má každý predmet dve podoby: on-site (prezenčnú) aj on-line (internetovú). Takže pred pár dňami vedenie študentom povedalo, že výučba sa presúva na internet – a bolo. Pokračovalo sa bez prerušenia, akurát študenti zostali doma. Kontrola ich práce sa meniť nemusela. Každú prácu – nielen dizertácie, ale aj všetky seminárne a ročníkové práce – musia vložiť do systému na kontrolu originality. Ak úroveň plagiátorstva prekročí určenú hranicu, systém na to upozorní učiteľa. Ten sa môže sústrediť na úroveň práce. Denní aj diaľkoví študenti sú na tento systém hodnotenia zvyknutí, takže im neprináša nové neobvyklé povinnosti.
- Na University of Liverpool som nikdy neučil inak ako online. Študenti sú roztratení po zemeguli a internet je jediným spojivom virtuálnej triedy. Vedenie školy má zložitý a prepracovaný kontrolný mechanizmus, ktorým preveruje kvalitu vzdelávacieho procesu a aktivitu študentov a učiteľov. Fyzická prítomnosť v ňom ani zďaleka nepredstavuje základ úspechu. Mechanizmus dovoľuje garantovať kvalitu akademických titulov všetkých študentov vrátane tých, ktorí Liverpool poznajú len ako bod na mape, či rodisko Beatles. Jediné upozornenie, ktoré sme teraz v súvislosti s pandémiou od vedenia dostali, hovorí: Ak je súčasťou zadania dotazník alebo iná forma osobnej komunikácie, upozornite študentov, aby komunikovali cez telefón alebo počítač. Všetko ostatné pokračuje tak ako doteraz.
Naše vysoké školy v uplynulých rokoch cielene rušili externé vzdelávanie, hoci práve ono ich mohlo pripraviť na dnešný stav, keď chtiac-nechtiac každý študent musí byť „externistom“. Rektoráty a dekanáty neprikazujú zamestnancom prejsť na online formu, lebo nie sú schopné zaručiť, že „Dankov syndróm“ sa nestane pandémiou, ahinilujúcou kvalitu vzdelávania. Eurofondy, ktoré sa dali využiť na vybudovanie príslušných vzdelávacích a kontrolných mechanizmov, sa vyplytvali. E-learningové materiály sa overovali iba v projektom požadovanom minimálnom rozsahu, nestali sa súčasťou každodennej školskej praxe. Existujú ako solitéry pre jednotlivé predmety, netvoria celok, vedúci k diplomu aj pre študenta, ktorý do školy príde iba na štátnice, lebo to vyžaduje naša legislatíva. (Britská nepožaduje ani to, pričom nemám pocit, že britské diplomy sú menej hodnotné ako slovenské.)
Preto bolo jednoduchšie zavrieť vysoké školy.
Autor: Jozef Hvorecký
Text vyšel v autorově blogu zde.
