Skutečný vědec se od „pseudoakademika“ liší především svou motivací. Josef Hvorecký v novém blogu odhaluje důvody, proč se slovenští akademici neradi vracejí zpět ze zahraničí. Situace v České republice přitom není nepodobná.
Prázdninová úvaha o duševnej prázdnote
Igor Daniš uverejnil 12. júla 2018 v Pravde rozhovor s Josephom Grimom Feinbergom, americkým filozofom žijúcim na Slovensku. Rozhovor nemôže šokovať nikoho, kto pozná pomery v zahraničnom akademickom prostredí. Ostatným však poodhalí dôvody, pre ktoré sa naši akademickí pracovníci neradi vracajú späť. Umožňuje aj pochopiť, prečo sem-tam niekto zo zahraničia predsa len príde. V jeho osobe sa zbehli obidva najčastejšie faktory: rodinné (manželku má Slovenku) a pracovné (skúma slovenský folklór, čo sa inde nedá). Keďže sa v slovenskom akademickom prostredí pohybuje od roku 2002, vie jeho kvalitu seriózne posúdiť.
Feinberg upozorňuje na to, že vedecká práca v celom svete naráža na problémy. Stretávať sa a zápasiť sa s nimi nie je nič výnimočné. Dodáva však, že v našich končinách je rozšírená o špecifiká, za ktoré sme sami vinní. Za hlavné z nich považuje „uponáhľanosť“, snahu produkovať výsledky často a rýchlo. Nestačí počas hodnoteného obdobia vyprodukovať určený počet článkov. Čím ich je viac, tým je pracovník hodnotený lepšie. Tlak Akreditačnej komisie núti aj nižšie hodnotiace zložky správať sa rovnako a požadovať publikovanie s frekvenciou, ktorá nedovoľuje zozbierať dostatok podkladov, zamyslieť sa nad nimi, seriózne ich analyzovať a vyhodnotiť. Existujúce kritériá sa sprísňujú a zároveň zavádzajú ďalšie v mylnej predstave, že zahusťovanie urýchli príchod kvality. Neexistuje priestor na to, aby z vedeckých vízií vznikla diskusia - nielen hromadenie dát a tvrdení. Na to, aby akademická komunita svojím spoločným a vzájomným pôsobením ovplyvňovala poznanie a poznanie komunitu.
Feinberg zdôrazňuje, že „reformy“ namiesto toho, aby vedcom pomáhali, navrhujú nové a nové postihy. Aj v disciplínach, kde to nemá zmysel, sa vyžadujú články v angličtine, vedecké časopisy sa selektujú, vydavateľstvá kategorizujú, systém sa stáva čoraz komplikovanejší. (Jeho zástancovia tvrdia, že "vedeckejší", lebo toto je ich chápanie vedeckosti.) Dodajme, že rovnaké šialenstvo sa deje aj pri hodnotení žiadostí o granty. Ak má projekt získať 98 bodov, ktoré sa mechanicky počítajú ako priemer hodnotení, tak sa z hodnotenia stáva lotéria, v ktorej je hlavnou výhrou hodnotiteľ-kamarát. Kto nemá dosť kamarátov, nech sa do dlhodobého výskumu radšej ani nepúšťa.
Feinberg sa v USA zoznámil s autentickou akademickou prácou. Vie, že skutočný vedec sa od pseudoakademika líši predovšetkým svojou motiváciou. U prvého je hodnoverná, pôvodná, vychádzajúca z vnútornej túžby po poznaní. U druhého je formálna a zameraná na vonkajšie efekty. Prvý báda pre to, aby vo svojom odbore niečo zistil, vytvoril a vykonal. Druhý preto, aby si vybudoval a udržal postavenie. Zbiera tituly, publikácie, citácie, funkcie a vyznamenania. Náš akademický systém vytvorili a ovládajú tí druhí. Vybudovali mechanizmy, ktoré ho posilňujú – aj tým, že v tomto duchu vychovávajú svojich nasledovníkov.
To posledné už Feinberg asi nepostrehol, lebo ako mladý cudzinec prišiel do iného prostredia a je ťažšie ovplyvniteľný. Možno ani netuší, že udržiavanie týchto absurdných mechanizmov je hlavnou náplňou práce vrcholových akademických inštitúcií.
Autor: Jozef Hvorecký
Příspěvek vyšel 15. 7. 2018 v autorově blogu na webu Trend.sk.
