Zhruba pred tridsiatimi rokmi, keď sa začala zdôrazňovať kvalita výskumnej práce, objavila sa aj otázka publikačnej činnosti. Kolega vyhlásil, že odteraz musíme publikovať iba v kvalitných časopisoch. Na otázku, ktoré sú to, odpovedal: „Tie, v ktorých publikujem ja!“
V minulých dňoch mi jeho výrok prišiel viackrát na myseľ pri čítaní Sanfranciskej deklarácie hodnotenia vedeckého výskumu. Dokument, pod ktorým je už podpísaných vyše päťsto organizácií a dvanásťtisíc jednotlivcov, vznikol v roku 2012 počas výročného stretnutia Americkej spoločnosti bunkovej biológie. Upozorňuje na fakt, že pod zámienkou objektivizovania hodnotení vedeckej práce sa posilňujú formálne, subjektívne zvolené kritériá, napríklad zdôrazňuje sa impakt faktor časopisu, v ktorom sa publikácia objavila. Impakt faktor je v skutočnosti údaj, ktorým sa hodnotí časopis.
Navyše, vzorec na výpočet impakt faktoru je rovnako neznámy ako údaje, ktorá sa do vzorca vkladajú. Netransparentnosť ho robí nedôveryhodným aj pri porovnávaní časopisov. (Dodatočná poznámka: Toto zrejme platilo v čase publikovanie Deklarácie. Dnes je už výpočet zverejnený.)
Ak sa získané číslo extrapoluje na hodnotenie autora, ktorý publikoval v danom časopise, kriticky mysliaci vedec by mal odsúdiť tento prístup ako metodicky nevhodný, teda nevedecký. (Toto platí bez ohľadu na to, či je vzorec známy alebo nie. Pre porovnanie: ak je banka kredibilná, neznamená to, že takí sú aj jej klienti.)
Každý vedecký výsledok je unikát a preto je žiaduce „hodnotiť výskum na základe jeho vlastného významu, nie na základe časopisu, v ktorom bol článok publikovaný“. Autori deklarácie viackrát zdôrazňujú potrebu hodnotiť vedecký prínos každej práce izolovane – nie počtom, ale kvalitou. Prízvukujú: „Zdôraznite, predovšetkým začínajúcim mladým vedcom, že vedecký obsah článku je oveľa dôležitejší ako publikačné metriky alebo renomé časopisu, v ktorom sa vedecká práca publikuje.“
Trend (a ako vidieť nielen na Slovensku) je opačný. Uchádzačom o profesijný rast vrátane doktorandov sa prikazuje, aký počet publikácií a v ktorých kategóriách majú mať. V dôsledku toho vo vede nastupuje generácia, ktorá za svoj primárny cieľ považuje „dostať článok do časopisu“ a „napísať skriptá“ bez ohľadu na ich odborný prínos, či spoločenskú potrebu. Otvorene priznávajú, že ich hlavnou publikačnou motiváciou je „vyplniť krížovku“ – dosiahnuť numerický stav doterajších aktivít totožný s požadovaným.
Komisie, ktoré rozhodujú o tituloch, akreditáciách a grantoch, by mali konečne pochopiť, že samotné čísla o počte publikácií z nikoho vedca nespravili. V praxi by vysoké školy a ostatné vedecké pracoviská mali uplatňovať princíp: Preukázal(a), že na to má, tak mu dáme pozíciu adekvátnu jeho výsledkom a schopnostiam. Aj to je cesta, ako ukázať tým, ktorí žijú v zahraničí, že uvažovať o návrate má zmysel. Nie ich odrádzať (napríklad) habilitáciami a inauguráciami, o ktorých existencii a účele vedecké pracoviská v ich pôsobisku nemajú často ani tušenie.
Autor: Jozef Hvorecký
Příspěvek vyšel 16. 8. 2018 v autorově blogu na webu Trend.sk.
