Vysokoškolské systémy Česka a Slovenska mají z historických důvodů mnoho společných rysů. Po rozdělení Československa v roce 1992 se vydaly každý svým směrem. Jozef Hvorecký komentuje navrhovanou novelu slovenského zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, která zavádí čtyři různé kategorie profesorů.
Mimoriadny profesor spravil veci mimoriadne, ale nikdy nič riadne. Naproti tomu riadny profesor robil veci riadne, ale nikdy nespravil nič mimoriadne.
Tento starý vtip mi prišiel na um, keď som zistil, že novela vysokoškolského zákona postavenie docentov a profesorov ešte viac komplikuje. V súčasnom (tzv. duálnom) systéme sú docent aj profesor jednak tituly a jednak názvy pracovných miest. Novela tento chaos „obohacuje“ o nové prvky. Vzniknú štyri kategórie profesorov: riadni, mimoriadni (v dvoch podkategóriách) a hosťujúci. Už to samo osebe pripomína vtip.
Riadny profesor bude ten, kto získa postupne všetky akademické tituly. Ako jediný zo všetkých "profesorov" bude mať ako-tak pevné miesto. O deväť (!) rokov od získania profesorského titulu môže svoje vlastné pracovné miesto získať natrvalo.
Mimoriadni profesori sú „čakatelia na riadneho profesora“. Majú pracovné miesta profesorov. To im nestačí na riadne ustanovenie, lebo nemajú inauguráciu. Zdravý rozum velí: Kto nespĺňa nároky na profesora, nech ním je. To by sme však nesmeli byť na Slovensku.
Do „vyššej“ z dvoch podkategórií mimoriadnych profesorov patrí habilitovaný docent na pracovnom mieste profesora. Aby sa stal riadnym profesorom, musí sa inaugurovať. To nemusí byť jednoduché. Napríklad preto, lebo neexistuje komisia pre daný vedný odbor. Alebo komisia existuje, ale uchádzač má v nej neprajníkov, ktorí sa postarajú o to, aby sa jeho výsledky negovali. Nestačí totiž splniť kritériá, rozhoduje tajné hlasovanie – a v ňom sa môže stať hocičo.
V tomto duchu je volanie po celoštátnych habilitáciách a inauguráciách výsmechom zdravému rozumu. Čo má uchádzač z toho, že prekročí kritériá, ak nemá dosť kamarátov na správnych miestach? Keby splnenie kritérií vytváralo právny nárok na pracovné miesto, kritériá by mali zmysel. Inak nie. Naopak, centralizácia by sústredila moc do rúk úzkej skupiny, ktorá by vládla vysokoškolskému systému.
Mimoriadni profesori s habilitáciou nemôžu byť zbavení „mimoriadnosti“. Vďaka tomu "sú králi" oproti druhej podkategórii, ktorá práve vzniká. Tí nebudú mať ani túto barličku. Sem majú patriť mimoriadni profesori bez habilitácie prichádzajúci zo zahraničia alebo z praxe. Dostanú profesorské miesta, lebo ich vedomosti a výsledky ich stavajú im na roveň - a 6 rokov nato, aby prešli do niektorej z predchádzajúcich kategórií, t. j. aby sa (prinajmenšom) habilitovali.
Habilitovať sa budú musieť tak či tak, pretože inaugurovať sa nedá bez habilitácie. Pretože medzi nimi musí uplynúť aspoň päť rokov, je už dnes jasné, že to nikto nestihne. Zmena, ktorá by proces urýchlila, je v nedohľadne. Tí, ktorí sa habilitujú, budú zaplaťpánboh aspoň "natrvalo mimoriadni".
Možno čitateľom vŕta v hlave, prečo by sa mali uchádzať o titul docenta, keď už znalosťami a skúsenosťami spĺňajú nároky na profesora? Pretože sú zvonka. Náš akademický systém si neželá sviežu krv, nedokáže sa vymknúť zo strnulosti, v ktorej sa nachádza – a ani nechce. Najväčšími odporcami zmeny sú vrcholové orgány vysokých škôl. Odkladom chcú dosiahnuť, aby sa prišelec zžil so systémom a prijal ho taký, aký je. Behom šiestich rokov sa ukáže, či sa „zaradil“. Ak nie, bude jednoduché sa ho zbaviť.
Posledná kategória – hosťujúci profesor – je „čierny pasažier“ systému. Je prijatý na dva roky s tým, že sa očakáva, že po dvoch rokoch odíde. Ak aj má odlišné názory a predstavy, nevadí. Vie sa presne, kedy sa stratí „do teplých krajín“. Voči tomu akademická obec nenamieta.
Teraz si predstavme, že by existovala iba jedna kategória. Všetci profesori (okrem hosťujúcich, ktorí sú ekvivalentom pracovníkov na dohodu) by boli prijatí priamo na pracovné miesta - podobne ako sú prijímaní pracovníci vo firmách. Získali by miesto primerané ich schopnostiam a skúsenostiam, adekvátne právomoci a mohli by ihneď realizovať svoje predstavy.
Vyberali by sa výberovým konaním. Kritériá by boli v kompetencii školy. Ak ich škola nastaví prinízko, či dokonca podlezie, bude to jej vec. Nikto jej nemôže brániť v tom, aby pracovala na vlastnej degradácii. Zároveň by však mala okamžite utrpieť aj jej reputácia – stačí vyžadovať, aby materiály víťazného uchádzača museli byť zverejnené na webovej stránke školy.
Pri predstave, že by sa to naozaj stalo, volám: To snáď nie?! Kam sa podejeme my, čo po celý život sedíme v závetrí?
Psali jsme: Jozef Hvorecký o směřování slovenské reformy vysokých škol
Jozef Hvorecký:
Vysokoškolský pedagóg špecializujúci sa na znalostný manažment, e-learning, na používanie výpočtovej techniky vo vzdelávaní a na manažment vysokých škôl. Svoje názory na anti-manažment vysokých škôl zhrnul v knihe Testament vedca (Premedia, 2015). Profesor Vysokej školy manažmentu v Trenčíne (campus Bratislava), Honorary Lecturer of the University of Liverpool, člen iniciatívy Za živé univerzity
