Nezávislé informace o vědě a výzkumu

Akademická etika „na prázdninách“

9. 8. 2017

Poslední týdny hýbe slovenským výzkumným prostředím aféra okolo netransparentního rozdělování peněz z evropských dotací na výzkum a vývoj. Slovenské univerzity v poslední výzvě nezískaly ani jeden úspěšný projekt. Evropská unie včera zastavila financování ve čtyřech výzvách z Operačného programu Výskum a inovácie.

Prázdninová aféra okolo nepridelenia eurofondov univerzitám rozhýbala spoločnosť. Pochybenia udierajú do očí:

  • Spôsob čerpania peňazí: Eurofondy sa mali čerpať od roku 2014, lenže vtedy sa urýchlene (aj počas nasledujúceho roka) dočerpávali tie, ktoré už dávno mali byť využité. Dokonca boli vypísané posledné výzvy. Takže výzvy na ďalšie – už dva roky bežiace – obdobie sa začali objavovať až v roku 2016. Nikto nevysvetlil, prečo sa výzvy nemohli objaviť paralelne, aby sa aspoň toto obdobie čerpania (snáď) skončilo načas.
  • Kritériá hodnotenia: Menili sa, pravdepodobne sa šili na mieru „vyvoleným“.
  • Výber hodnotiteľov: Žiadosti hodnotili aj odborníci z celkom iných oblastí výskumu. Viacerí z nich boli v konflikte záujmov.
  • Príjemcovia dotácií: Vynorilo sa veľa firiem, ktoré dostali dotácie, napriek tomu, že doteraz výskum a vývoj nevykonávali. Akoby bolo možné stať sa popredným vedeckým pracovníkom rozšírením portfólia činností.

Je ľahké teraz útočiť na ministra. Ťažšie je pripustiť, že jeho výmenou sa nič nezmení – musel by sa najprv zmeniť systém, ktorý vládne (nielen) na školách a v SAV. Rektori a predseda akadémie sa ozvali až potom, keď z druhej výzvy nedostali ani cent. Nevadilo im, aké firmy dostali peniaze z prvej výzvy, ani to, kto všelikto bol ich partnerom v pre nich priaznivých projektoch. Dá sa predpokladať, že keby niektoré ich projekty uspeli, mlčali by aj po druhej výzve.

Prvé dve položky sa týkajú predovšetkým politickej povahy čerpania eurofondov. Akademická obec má na ne menší vplyv. Druhé dve však dokáže ovplyvňovať priamo, preto si ich všimnem podrobnejšie.

Ako môže eticky mysliaci vedecký pracovník súhlasiť s posudzovaním práce z oblasti, v ktorej nie je odborníkom? Existuje síce miera posúdenia, nezávislá od špecifických vedných znalostí (gramatika, štylistika a zrozumiteľnosť cieľov), ale posúdiť súčasný stav poznania a originálnosť zámeru môže iba ten, kto sa danej oblasti systematicky venuje. Z tohto pohľadu je losovanie hodnotiteľov absurditou, proti ktorej sa treba postaviť.

Ďalšou citlivou otázkou je finančná odmena za posudzovanie. Ak sa hodnotiteľom platí, ich prvoradým cieľom je hodnotiť čo najväčší počet žiadostí bez ohľadu na zameranie projektu. Ak sa neplatí, potom hodnotiteľ bude určite hodnotiť ich menší počet – a len z oblasti, ktorú pozná a rozvíja. Jej napredovanie je totiž aj v jeho záujme. Malý počet hodnotiteľov na Slovensku nemôže slúžiť ako výhovorka. Nakoľko hovoríme o špičkovej vede, hodnotenie by malo byť medzinárodné.

Všimnime si argumenty neuspokojených uchádzačov. Na Slovensku sa v predchádzajúcom rozpočtovom období vybudovalo 11 špičkových pracovísk. Univerzity a SAV teraz údajne potrebujú peniaze na ich prevádzku.

Vráťme sa o pár rokov späť, k predchádzajúcim žiadostiam. Pri ich predkladaní bolo treba uviesť aj spôsob udržateľnosti výsledkov projektu. Žiadosť musí podpísať štatutár, ktorý tým potvrdzuje, že organizácia vie, ako dotáciu zmení na investíciu a bude ju dlhodobo využívať po skončení projektu. Predpokladám, že v žiadostiach nenapísali niečo v duchu: „Zatiaľ netušíme, čo bude ďalej, na čo nám špičkové pracoviská budú a ako zabezpečíme ich prevádzku. Asi požiadame o dotáciu aj v nasledujúcom období.“ V príslušnej kapitole musela byť konkrétna predstava. Vedecké pracoviská sa ňou k niečomu zaviazali. Keď dnes tvrdia, že peniaze nemajú, mali by si túto kapitolu znova prečítať. Buď už vtedy vedeli, že financie mať nebudú (a teda klamali) a dnes ich musia pýtať – alebo peniaze majú, ale žiadajú o nové granty „akože“ na ich prevádzku. Financovať z nich chcú niečo iné. Či je pravdou jedno alebo druhé, akademická etika dostáva na frak.

Vrcholové orgány akademických pracovísk tento rozpor ani veľmi nezakrývajú. Od okamihu odhalenia pochybných spojenectiev firiem participujúcich na žiadostiach nastalo z ich strany podozrivé ticho. Jediný, kto porušil omertu, bol profesor Oliver Moravčík, prorektor STU. V interview pre denník N hľadá výhovorky, prečo jeho škola musela konať tak, ako konala – rozumej vedome neférovo. Vraj rektor má na starosti 15 tisíc ľudí. V skutočnosti je učiteľov a vedeckých pracovníkov desaťkrát menej. Ďalej tvrdí, že „posúdiť žiadateľov bola v prvom rade zodpovednosť hodnotiteľov“. Nie je to v prvom rade zodpovednosť spolužiadateľa? STU možno vychádzala z predpokladu, že partner to má „hore“ natoľko zaistené, že na jeho vedeckú erudíciu sa nikto pýtať nebude.

V každom prípade, akademická etika našich najväčších univerzít má dovolenku. A tá nezačala v júli.

 

Autor: Jozef Hvorecký

Článek byl publikován na webu blog.etrend.sk

Partneři webu a spolupracující instituce