Stratili ich na úkor výrazného nárastu prítomnosti vysokých škôl z Číny (o 20 viac), Austrálie (o 6), Spojeného kráľovstva a Španielska (zhodne po 4), ale aj krajín, ktoré sa dovtedy v rebríčku nevyskytovali: Estónsko, Island, Irán, Malajzia, Saudská Arábia, Srbsko a Thajsko. Z rebríčka vypadlo Maďarsko. Pribudlo medzi krajiny nášho regiónu, ktoré nemajú z v prvej päťstovke zástupcu. Okrem Slovenska sem patrí Ukrajina a Chorvátsko.
Akademický svet je očividne v pohybe. Dostať sa medzi elitu nie je jednoduché a udržať sa v nej je čoraz ťažšie.
Slovenským VŠ by malo jasné, že ak chcú udržať krok so svetom, musia sa rozvíjať. Na začiatok by možno stačilo „kopírovať“ spôsob, akým sa riadi univerzitný život vo svete, nesnažiť sa byť za každú cenu originálny. Ich však zmeny nezaujímajú. Nedávno to potvrdili reprezentácie vysokých škôl. Kým základné a stredné školy podporujú program Učiace sa Slovensko, Slovenská rektorská konferencia, Rada vysokých škôl, aj Študentská rada VŠ sa o návrhu vyjadrili negatívne. Pripojila sa k nim aj Akreditačná komisia, hoci práve jej by malo na rozvoji vysokoškolského systému najviac záležať a mala by mať stratégiu, ktorou bude smerovať vzdelávanie a výskum do svetových prúdov – a ktorá bude kompatibilná s celoeurópskou stratégiou.
Problém je predovšetkým v tom, že pri riadení vysokého školstva sa neuplatňuje znalostný manažment. Ten pozná pojem „učiacej sa organizácie“. Zvratné zámeno „sa“ je v tomto prípade mimoriadne dôležité – vysoké školy totiž vyučujú, ale sami sa príliš neučia. Ich riadiace procesy zotrvávajú v podobe, ktorá sa už po desaťročia nezmenila. Znalostný manažment prízvukuje, že bez modernizácie dochádza k stagnácii, spoločenstvo ako celok stráca sebareflexiu a schopnosť rozvoja. To, či organizácia patrí medzi učiace sa, posudzuje sa podľa úrovní jej pohľadu na seba a svoje okolie.
Na prvej úrovni ide učiacej sa organizácii o to, aby dosahovala predpokladané výsledky a realizovala činnosti, ktorú sú nevyhnutné pre jej fungovanie. „Vzdelávanými“ v rezorte vysokého školstva sú vysoké školy, ich riadiace a kontrolné úrady. Na dosiahnutie tejto úrovne im stačia znalosti, potrebné k vykonávaniu vlastnej funkcie. Tento stav sme na Slovensku dosiahli už dávnejšie. Vysoké školy vykonávajú výskum a šíria vedomosti medzi študentov, akreditačná komisia ich akredituje a ministerstvo riadi ich činnosť. Pri pohľade zvonka všetko funguje.
Na druhej úrovni učenia sa ide o viac. Jej cieľom je dosiahnuť kvalitu a efektívnosť s cieľom prinášať rovnaký alebo lepší efekt s nižšími nákladmi. V tejto oblasti má slovenský vysokoškolský systém rezervy. Vysoké školy sa nesnažia o intenzifikáciu vzdelávania. Pokúšajú sa o extenzívny rast, ten sa však nedá realizovať v čase demografického poklesu. Priberajú teda aj študentov s horšími predpokladmi. Samo o sebe to nie je zlá stratégia, vyžaduje si však intenzívnejšiu starostlivosť o nich. Akreditačná komisia však nepovažuje vysokoškolskú pedagogiku za svoju prioritu. Školy pod jej tlakom kvalitu vzdelávania zanedbávajú, sústreďujú sa na zvyšovanie publikačnej činnosti. Tá naozaj rastie. Zdá sa však, že rýchlejšie sa učia kamuflovať ju ako ju skvalitňovať. Ako vidieť, VŠ sa dokážu učiť, ale vinou nevhodne nastavených kritérií sa vzdelávajú nesprávnym smerom.
Ani ministerstvo nehľadá cesty, ako fungovanie systému zlepšiť. Ako výhovorka mu slúži autonómia VŠ. Lenže tá sa vzťahuje na vnútorný život škôl, nie na formovanie celkového prostredia. Napríklad skutočnosť, že učiteľské štúdium existuje na takmer tridsiatich fakultách prestáva byť ich internou záležitosťou – prerástlo do celospoločenského problému a vedie k plytvaniu zdrojmi: pracovnými silami, priestormi, energiami. Úlohou ministerstva by malo byť hľadať cestu zefektívnenia, nie žiadať Akreditačnú komisiu odobrať niektorým akreditáciu. Tá musí akreditovať každý študijný program, ktorého príprava a priebeh sú zabezpečené požadovaným spôsobom. Ministerstvo musí vytvoriť ekonomické prostredie, v ktorom menší počet pracovísk zvládne vzdelávanie učiteľov v objeme, ktorý zodpovedá spoločenským potrebám. (V opačnom prípade by AK nesmela akreditovať ani technické odbory s odôvodnením, že sa na ne neprihlási dosť študentov. Opäť, toto treba riešiť ekonomickými pákami.) Paradoxom nášho vysokého školstva je to, že hoci naň dávame menej prostriedkov v porovnaní s okolitými krajinami, efektívnosťou ich využívania sa vlastne nikto nezaoberá. Pričom práve chudobní ľudia otáčajú každú mincu v ruke trikrát.
Tým sa dostávame k tretej úrovni, na ktorej sa rozoberá otázka zmysluplnosti danej aktivity vrátane systematického vyhľadávania oblastí, ktoré treba zrušiť a/alebo nahradiť progresívnejšími. Ak sa aj podobný pokus objaví, predloží sa verejnosti bez prípravy a vysvetlenia. V očiach verejnosti právom vznikajú pochybnosti o jeho zmysluplnosti a odôvodnenosti. Dobre to bolo vidieť na dianí okolo zákonov o zvyšovaní kvality VŠ v apríli 2017. V ich pozadí bola dobre mienená snaha upraviť legislatívne prostredie tak, aby sa Slovenská republika rýchlejšie začlenila do Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania. Vyvolali iba chaos:
- Neboli zladené s návrhom programu Učiace sa Slovensko a v niektorých bodoch si odporovali.
- Ministerstvo školstva sa nepokúsilo rozpor vysvetliť, odôvodnenie zákonov formulovalo tak, akoby išlo iba o zmenu mechanizmov. O tom, že úprava má priniesť vyššiu kvalitu a vrátiť našu akreditačnú komisiu do celoeurópskych orgánov, nepadlo na verejnosti ani slovo.
- Absurdné bolo ticho „výskumných univerzít“. Práve VŠ, ktoré ašpirujú na miesto v prvej päťstovke by mali požadovať zmenu, ktorá by vrátila našu akreditačnú komisiu do európskej asociácie pre kvalitu vzdelávania ENQA. Skutočne dobrá škola si vytvára vlastný systém hodnôt a požaduje od hodnotiteľov, aby ho akceptovali, lebo determinujú ducha vysokej školy.
Otázky o zmysluplnosti akademických a riadiacich činností VŠ sú ešte zriedkavejšie. Pavol Galáš z Inštitútu vzdelávacej politiky Ministerstva školstva, vedy výskumu a športu nedávno niektoré otvoril. V dokumente nazvanom Tajomstvo zlatého rezu analyzoval rozsah zákonom daných požiadaviek na vnútorné usporiadanie samosprávy VŠ, možnosť zmeny kompetencií a zloženia samosprávnych orgánov, či spôsoby zavedenia transparentných kontrolných mechanizmov. Navrhuje vytvoriť expertnú diskusiu, ktorá by ponúkla riešenie.
Otázne je, čo nové by diskusia priniesla. Rovnaké témy totiž nastoľuje aj program Učiace sa Slovensko. Vrcholné orgány VŠ ich odmietli, dokonca ani nenavrhli diskutovať o nich. Preto je nepravdepodobné, že v dohľadnej budúcnosti podporia modernizačné zmeny. Možno nebudú namietať proti vytvoreniu expertnej komisie – je to jednoduchý a účinný trik na odďaľovanie riešenia.
Experti budú zasadať a naťahovať čas, hoci už dnes je jasné, že jednotný model nefunguje a jediným riešením je vyškrtnúť zo zákona požiadavky na vnútornú organizačnú štruktúru VŠ. Nech si každá škola ponechá buď doterajšiu alebo nech ju transformuje. Pokiaľ bude výsledkom lepšie vzdelávanie a kvalitnejší výskum, čo nás do jej hierarchie.
Som však ochotný sa staviť, že sa opäť nič nestane. Svet pobeží ďalej. Do prvej päťstovky sa za desať rokov dostanú univerzity ďalších štátov, len Slovensko bude stále mimo.
Autor: Jozef Hvorecký
Článek byl publikován 8. 9. 2017 na autorově blogu na blog.etrend.sk.
Prohlédněte si také výsledky nejnovějšího žebříčku vysokých škol THE World University Rankings 2018 a žebříček Academic Ranking of World Universities 2017. O tématu univezitních žebříčků čtěte také v blogu Daniela Münicha: Ach, ty zatracené univerzitní žebříčky.
